Dyzartria

Dyzartria, anartria, získaná apraxia

Vymedzenie pojmu a príčiny vzniku

Dyzartria je porucha motorickej realizácie reči  na základe organického poškodenia nervovej sústavy.

     V pozadí narušenia nachádzame vždy neurologické ochorenie. Ide o viackomponentové narušenie, čo znamená možnosť narušenia ktoréhokoľvek subsystému, ktorý sa podieľa na hovorení — dýchanie, tvorba hlasu, úprava hlasu v dutinách, artikulácia a prozódia — pričom tieto môžu byť narušené pre patologickú inerváciu svalov, ktoré sa podieľajú na fungovaní týchto systémov.
    Sú prítomné rôzne poruchy hlasu a poruchy rezonancie, ktoré sa môžu vyskytovať aj ako samostatné nozologické jednotky.
    Poškodenie motorického systému, ktoré vedie k dyzartrii, môže vzniknúť kdekoľvek na dráhe od mozgu po samotný sval. Dyzartria patrí medi tzv. motorické poruchy reči (motor speech disorders), ktoré vznikajú pri rôznych narušeniach inervácie výkonného aparátu reči. Vzniká častejšie pri obojstranných léziách nervovej sústavy.


 

Dyzartriu môže spôsobiť akékoľvek ochorenie alebo trauma,

ktoré postihuje hybnosť, koordináciu a plánovanie pohybov rečového svalstva.

        Anartria - je najzávažnejšou poruchou motorických rečových modalít, s prakticky nemožnou verbálnou komuninkáciou s okolím, neschopnosťou artikulovanej reči aj v spojení s neschopnosťou tvoriť hlas - afóniou. Anartria sa najčastejšie prejaví pri veľmi ťažkých poruchách psychomotorického vývoja detí, pri ťažkých posttraumatických stavoch po úrazoch a léziach nervového tkaniva a je tiež symptómom neskorého štádia niektorých degeneratívnych a progresívnych ochorení nervovej sústavy (napr. ALS)
       Dysfágia je porucha prehĺtania a je častou komlikáciou, ktorou trpia osoby s dyzartriou, nakoľko lézie nervovej sústavy zasahujú aj vitálne funkcie orofaciálneho traktu človeka, ktorými sú príjem potravy a respirácia. Pri dysfágii je sťažený až znemožnený príjem potravy a tekutín. Táto porucha môže byť v závažnejších prípadoch život ohrozujúcou komplikáciou, nakoľko hrozí riziko aspirácie (vdýchnutia) stravy a predovšetkým tekutín do dýchacieho ústrojenstva.
  

     V kontexte diferenciálnej diagnostiky motorických porúch je dôležité odlíšiť dyzartriu od apraxie (najčastejšie orálna a rečová). Apraxia je samostatná nozologická jednotka. Ide o poruchu schopnosti vykonávať naučené pohyby, teda porucha motorického plánovania. Od dyzartrie sa odlišuje tým, že tu nie je prítomná paréza, oslabenie ani porucha koordinácie svalstva. Pri vyšetrení automatických a reflexných pohybov (úsmev, kašeľ a pod.) je funkcia svalstva normálna.

        Dyzartria sa často delí na vývojovú dyzartriu a získanú dyzartriu. Toto delenie je dôležité pre odlišnú etiológiu oboch porúch a z toho vyplývajúcu odlišnú štruktúru syndrómu, dynamiku procesu vzniku, pretrvávanie, progresiu a terapiu.

Klasifikácia a symptomatológia

Flacídna dyzartria

Spastická dyzartria

Hypokinetická dyzartria

Hyperkinetická dyzartria

Ataktická dyzartria

Zmiešaná dyzartria

       Definovať dyzartriu nie je vôbec jednoduché. Je nutná detailná diagnostika jednotlivých subsystémov, ktoré sa podieľajú na hovorení. Jedná sa o systém respiračný (účinnosť dýchania pri hovorení), fonačný (tvorba hlasu), rezonančný (úprava hlasu v dutinách), artikulačný (výslovnosť, zrozumiteľnosť, funkcia artikulačných orgánov) a tiež prozodické vlastnosti reči (pauzy, intonácia, melódia, tempo reči a ostatné).

           Symptómy v týchto substytémoch sú veľmi podobné, vlastne identické, ako je to v prípade izolovaného narušenia toho konkrétneho narušenia napríklad dysfónie. Popis jednotlivých symptómov v kontexte subsytémov nám vytvoria syndróm vo forme dyzartrie, ktorú ďalej klasifikujeme. Pri príklad uvedieme dyzartriu flacídnu, kde nachádzame oslabenú funkciu tvárového svalstva a jazyka, teda celkovo zotretú a nepresnú artikuláciu, fufňavú reč, dyšný hlas a často i nenápadnú a nevýraznú intonáciu.

Diagnostika a terapia

        Hotnotenie človeka s obdobnými ťažkosťami sa úzko viaže na lekárske hodnotenie z hľadiska charakteru primárneho ochorenia a jeho lézie. Cieľom klinicko-logopedického vyšetrenia je identifikácia a klasifikácia dyzartrie a určenie jej stupňa. Pred logopedickým vyšetrením potrebujeme najmä tieto údaje (najčastejšie od neurológa) - lekárska diagnóza (primárna, najčastejšie od neurológa napríklad cievna mozgová príhoda ischemická), predchádzajúce ochorenia (predovšetkým neurologické), čas vzniku ochorenia a jeho priebeh (diagnostikujeme akútnu poruchu do 1 týždňa, alebo chronickú ťažkosť trvajúcu napríklad rok), lokalizácia lézie (došlo k poškodeniu mozgu, miechy, periférnych nervov a kde presne toto poškodenie vzniklo), prítomnosť porúch hybnosti končatín (slabosť, mimovoľné pohyby, ataxia).

       Pri klinicko-logopedickom hodnotení ide najčastejšie o percepčné a inštrumentálne hodnotenie - pri inštrumentálnych metódach sa používajú prístroje, ktoré merajú komponenty rečovej produkcie (predovšetkým tie, ktoré mapujú fonáciu). Pri percepčnom hodnotení ide o subjektívne hodnotenie jednotlivých komponentov reči a ich fungovanie. Na to používame čítanie rôznych textov, opakovanie slov či viet, skúšky fonorespirácie (teda schopnosti dýchanie za účinnosti hlasu), oromotorické texty a iné.
        Niektoré metodiky majú možnosť kvantifikácie (bodovanie v kontexte textov), kde je možné výkon pacienta porovnať na základe skóre s inými, resp. s normou. Taktiež mapovanie zmien je dôležité pre hodnotenie efektivity terapie alebo pri zhoršovaní stavu pacienta, ktorý sa môže prejaviť diskrétnym zhoršením v reči. Väčšinou však ide o kvalitatívne hodnotenie jednotlivých pozorovaných javov, teda o opis pozorovaného javu.

         Cieľom terapie je maximalizácia komunikačných schopností a zachovanie dobrej kvality sociálneho života osoby s dyzartriou. Včasný začiatok terapie je základnou podmienkou úspešnosti terapie, nakoľko umožňuje maximalizáciu dynamiky obnovovania porušených funkcii, pri degeneratívnych ochoreniach stabilizáciu stavu. Pacient by mal mať už v subakútnom období (cca. po 3 mesiacoch od vzniku) k dispozícii komunikačne kladné prostredie s dostatkom stimulov pre komunikáciu. Vhodnými sú metódy emocionálneho kontaktu, AAK s obrazovým materiálom atď. Ak sa fyziologický stav pacienta stabilizuje, je to čas pre zažiatok dlhodobého procesu rečovej rehabilitácie, ktorý by mal pretrvávať niekoľko rokov. Terapeut by mal využívať obnovovacie postupyšpecializované pomôcky.
        Pri terapii je potrebné vuyžívať princípy motivácie primeranej veku a psychickým schopnostiam. Terapeut poskytuje poradenské služby pacientovi, jeho rodinným príslušníkom a ošetrujúcemu personálu.

 

Terapeutické postupy sú zamerané na subsystémy, ide teda o symptomatickú terapiu.

        Okrem symptomatickej terapie je dôležitá aj adaptácia, ktorá je zameraná na úpravu prostredia (redukcia hluku, dostatočné osvetlenie, menšia vzdialenosť medzi komunikačnými partnermi), oboznámenie človeka s témou rozhovoru, gestá, kresba, pomôcky a podobne.

Relaxácia

     Cieľom je dosiahnuť optimálny svalový tonus, ktorý je potrebný pre reč. Relaxačné metódy sa prevádzajú najmä s cieľom sebakontroly nad tonusom celého tela, obzvlášť v oblasti tváre. Využíva sa Jacobsonov tréning progresívnej relaxácie alebo autogénny tréning. Prvá zo spomenutých metód pracuje na princípe uvedomenia si rozdielu medzi maximálnou kontrakciou a následným uvoľnením, autogénny tréning je založený na sugescii uvoľnenia celého tela a pocitu navodenia normálneho fungovania vnútorných orgánov.
     Pri pacientoch s ťažkými poruchami hybnosti sa pri relaxácii (a celkovo počas terapie) využívajú polohovacie pomôcky pre končatiny, stabilizáciu vzpriameného sedu atď.

Respirácia

       Cieľom je zvýšiť funkčné využitie kapacity pľúc a zlepšiť silu a koodináciu dýchacích svalov. Zlepšenie sa prejaví na stabilizácii fonácie, artikulácie a prozódie. Cvičí sa plný dych s odstranením spolupohybov ďalších častí tela a zapojujeme fonáciu od samohlások po rytmické slovné rady. Častou pomôckou je napkríklad spirometer.

Fonácia

        Patria tu cvičenia nácviku hlasového začiatku, optimálnej sily a výšky hlasu a dobrej koordinácie respirácie a fonácie. Dôležitý je aj nácvik samotného vnímania zmenenej výšky hlasu. Metódy sú veľmi podobné ako v prípade terapie hlasových porúch.

Hybnosť faciálnych svalov a svalov jazyka

        Obnovovať hybnosť je potrebné zaradiť do terapie priebežne od zažiatku terapie. Tieto cviky sa prevádzajú často tiež s kontrolou v zrkadle niekoľkokrát denne pre správne navodenie hybnosti a sily pier, jazyka a mimického svalstva.
      Zahrňujú izotonické cvičenia proti odporu, relaxáciu a cvičenia ktoré sa sústredia na cielené pohyby hovoridiel. Patria sem aj cvičenia na zlepšenie funkcie velofaryngeálneho mechanizmu pri hypernazalite. Využívame pasívne cvičenia napínania a masáži mäkkého podnebia a pasívne cvičenia sania, prehĺtania pomocou napínania podnebia, pohybov rúk a tela.

 

Artikulácia

         Artikulačné cvičenia sa väčinou spájajú so snahou o spomalenie tempa reči pri hovorení a čítaní a o zvýraznenie a oddelovanie artikulačných pohybov s ich sebakontrolou sluchom a zrakom v zrkadle. Pri najťažších poruchách hybnosti ide o náhradné artikulačné mechanizmy — najčastejšie pri neschopnosti vytvorenia perného uzáveru pre hlásky b, p, m sa akceptuje tvorba zvukovo odlišného zvuku s pohybom celej dolnej čeľuste a pritlačením plochy jazyka k podnebiu. 

Prozódia

      Ide o cvičenia vetnej intonácie s rozdielmi medzi jednotlivými typmi viet a primeraný vetný prízvuk. Využívajú sa pomôcky s graficky zvýraznenými časťami viet a slov.
    Rytmizačné cvičenia ovplyvňujú zrozumiteľnosť reči. Zdôraznením prvej hlásky slova sa zlepšuje artikulácia ktorá bola pôvodne zotretá.

      Veľmi užitočné cvičenia nájdete na stránke fakultnej nemocnice Brno tu. Pre odlišnosť jazykov odporúčame nepoužívať pracovné listy prozódia.

  • Instagram
  • Facebook - Black Circle

01-08/2020

Portál klinickej logopédie ©

This site was designed with the
.com
website builder. Create your website today.
Start Now