Rodičia nám dôverujú. To je ohromne dôležitý aspekt, no niekedy prichádzajú s priveľmi vysokými očakávaniami. Nie sú to však len rodičia - sú to tiež rodinní príslušníci, učitelia či lekári. Klinická logopédia je prakticky "terapeutický odbor" a očakáva sa dlhodobá spolupráca - dôležité je tu slovo spolupráca, ktoré znamená kooperáciu oboch strán. Na čo sa teda často zabúda, je vlastné pričinenie a jeho význam.
Netvrdím, že nie sú prípady, keď po pár či dokonca jednom stretnutí vidíme veľký pokrok - veľmi sa tešíme z vyvodenej hlásky či vyvodeného hlasu. Ako je to ale vo väčšine prípadov?
Klinicko-logopedická terapia je dlhodobý proces v prípade detí aj dospelých, no spoločným faktorom, ktorý sa často podceňuje je čas, ktorý strávite pri cvičeniach doma a tiež jeho kvalita. Nedostatok času (alebo aj jeho prebytok) je pritom jeden z mnoha ďalších faktorov, ktoré v domácej príprave považujeme za chybné.
V prípade artikulačnej poruchy je ďalšou veľmi častou chybou fakt, že rodičia sa často zbytočne rýchlo "hrnú" do ďalších krokov v terapii a nevyskladajú tak dostatočne silný základ napríklad prípravnými cvičeniami. Stretnutia, na ktorých sa nám podarí vyvodiť hlásky a prvý krát započuť z detských úst tú vytúženú hlásku sú veľmi prínosné a motivujúce pre všetky strany. Tu však často dochádza k tomu, že sa rodič nazdáva, že terapii je snáď prakticky aj koniec. Hurá! Vyvodená hláska - hor sa domov a tete sa pekne pozdrav. Skutočnosťou je, že vyvodenie je len začiatok. Hlásku treba zafixovať v slabikách, v slovách v jednotlivých pozíciach, vo vetách, texte, básničkách a nakoniec zabezpečiť prenos novej schopnosti do bežnej konverzačnej reči.
Ako by to v prípade artikulačnej poruchy malo byť?
Na začiatok rodič dostane prípravné cvičenia - napríklad oromotorika, cvičenia so svalmi jazyka, koordinácia pohybov jazyka, dychové cvičenia a iné. Nepodceňujte ich! Je množstvo spôsobov, akými môže rodič dieťaťu tieto cvičenia spríjemniť, alebo dokonca zaradiť do bežného dňa. Napríklad - z obrázkov s oromotorickými cvičeniami si môže vytvoriť pexeso a cvičenie pred zrkadlom tak nemusí byť taká "nuda", ako deti často hovoria. Môžu sa s dieťaťom hrať na zvieratká, skrývať si kartičky s cvičeniami a zahrať sa "teplo-zima". Keď uvaria svojmu dieťaťu čaj, nachajú ho "pofúkať si ho", vytvárať na hladinke kruhy správnym hlbokým dýchaním.
Rodič sa pokúša vyvodiť hlásku sám doma - toto je úloha logopéda a nikoho iného. Rodič potrebuje zastaviť v tomto snažení prípadne aj staré mamy alebo pani učiteľky v škôlke. Veľmi dobre vieme, prečo čakáme (ak čakáme) a vieme odhadnúť, kedy môžeme začať s vyvodzovaním podľa schopností a preferencii dieťaťa.
Rodič podcení domácu prípravu ako celok. Terapia končí vtedy, keď je dieťa schopné vybranú hlásku produkovať bežne v reči - to má svoje kroky a treba počítať s potrebným časom. Logopédi počítajú s tým, že cvičenia ktoré dostanete realizujete aj doma v takej intenzite, v akej vám bolo odporúčené. S logopédom sa dieťa stretáva pri najlepšom 1x za týždeň, najčastejšie 1x za 2 týždne, no často aj 1x za mesiac či dva. Počas tohto stretnutia nemáme šancu odstrániť ťažkosti, s ktorými za nami prišiel. Minimálne 50% je na rodičovi a to aj vo forme motivácie dieťaťa a disciplíny. Vyjadrenia ako "Jemu sa nechcelo.", "Mali sme veľa krúžkov.", "On to nemá rád." sú začiatkom konca. Logopedické cvičenia a návštevy logopéda môžu brať ako výhodnú predprípravu plnenia si školských povinností. Nemýľme si demokraciu s anarchiou - deti nutne potrebujú vedieť, kde sú ich hranice a tieto je potrebné rešpektovať z oboch strán. V príprave je dôležité stanoviť si priority a viesť dieťa k disciplíne. Vyčleňte si čas v dni, ktorý budete venovať logopedickým cvičeniam a držte sa týchto ustanovení.
Nemýľme si demokraciu s anarchiou - deti nutne potrebujú vedieť, kde sú ich hranice a tieto je potrebné rešpektovať z oboch strán.
Opačný prípad - rodič s dieťaťom cvičí 3 hodiny ráno a 3 hodiny poobede. V prípade artikulačných porúch sa najčastejšie jedná o detičky do 5-6 rokov. Treba počítať s tým, že ich pozornosť a výdrž je prirodzene nižšia a ich vnímanie sveta je ešte hravé. Áno - frekvencia je veľmi dôležitá. Rodič má s dieťaťom cvičiť viac krát za deň - napríklad 5x - v menšom množstve, do 20 minút. Charakter cvičení sa vypláca udržiavať niekde medzi úlohou, ktorú je potrebné spraviť, ktorá pomôže v živote JEMU (a nie rodičovi), ktorá ho bude motivovať a hrou, ktorá ho bude vo väčšine času baviť.
"Ak sa s tetou porozprávaš, kúpim Ti zmrzlinu." Odmena a kritika. Neodmeňujme dieťa za výsledok ale za proces a prístup k nemu. Keď deti odmieňame za výsledok (pekne si to vyslovil, pekne si to nakreslil), tak v zásade bude "vyslovovať a kresliť" len pre následnú pochvalu. Zároveň - ak sa mu niečo nepodarí, nedosiahne našu pozornosť a nedostane sa mu pochvala či dokonca dôjde ku kritike "Prešiel si cez čiaru. Ako to robíš?! Si lenivý!", privedie ho to k demotivácii a často tiež pocitom neschopnosti. Vety ako "Je pekné, že Ťa baví kresliť." alebo "Je dobré, že sa snažíš, aby si správne vyslovoval." sú pre dieťa nie len motivujúce, ale aj výchovné. Sám si uvedomí, že konštantne vynakladať dostatočné úsilie v čomkoľvek je vlastne veľmi uspokojivé a nielenže sa naučí správne vyslovovať, ale si aj postupne osvojí hodnotu byť vytrvalým, ktorá sa mu vyplatí aj v iných veciach. Chváľme deti za prístup a za hodnotu, ktorú v tom prístupe nasledovali. Bol trpezlivý? Bol snaživý? Obetoval tomu dostatok času? Vynaložil veľkú dávku pozornosti a sústredenia? Bol vytrvalý? Disciplínovaný? Úspech sa mu nepodarí vždy, ale takéto hodnoty ho k tomu pravdepodobne zavedú.
Neodmeňujme deti za výsledok ale za proces a prístup k nemu. Úspech sa im nepodarí dosiahnuť vždy, ale správne hodnoty ho k nemu s väčšou pravdepodobnosťou nakoniec zavedú.
Na stretnutiach s logopédom má rodič vnímať. Je dôvod, prečo sedí rodič vnútri a nie von. Nie je dobré do procesu zasahovať vetami ako "Veď doma si to vedel.", "Pekne sme sa to učili - však Jarko?!". Nie je vhodné používať telefóny, určite nie volať počas sedenia. Rodič by sa mal sústrediť sa na to čo robíme, ako to robíme a na konci sedenia sa pokojne pýtať prečo to robíme. Ak niečomu nerozumeli, môžu sa pýtať.
Rodič, ktorý vsugerúva. "No veď hovor, čo si ticho?! On je taký strašne hanblivý, on s Vami nebude hovoriť. Však nebudeš s tetou hovoriť." Neberme deťom dôležité skúsenosti, nerozhodujme za nich v situáciach, ktoré majú byť pre nich dôležitými životnými skúsenosťami. Takáto forma "manipulácie" môže viesť k tomu, že dieťa uverí tomu, že je naozaj veľmi tiché, nedokáže nič bez pomoci rodiča, ostane demotivované a opäť sa často jedná začiatok konca. Často končíme s vetou "Viete čo - my prídeme o rok, keď Jarko troška dozreje."
Keď rodič vyhľadá logopéda, mal by sa riadiť podľa jeho odporúčaní. Keď logopéd dá rodičovi oromotorické cvičenia a cvičenia na tréning fonematického uvedomovania, tie cvičenia budú isto dôležité. Veta ako "Podľa mňa tú oromotoriku netreba." sa tu priveľmi nehodí. Rodič má plné právo konzultovať, prečo dostal dané cvičenia a vždy im to aj odporúčam. Keď ale nenamieta, počítame s tým, že úlohy plní. Ak nie, v prípade neúspechu častokrát nemôžeme určiť, kde nastala chyba. Ak sa Vám metódy Vášho logopéda nepáčia, máte právo sa informovať u druhého.
Uvedené sú vypísané najčastejšie chyby rodičov v samostatnej príprave na logopedické stretnutia podľa skúsenosti z individuálnej praxe - samozrejme - nie každý logopéd má rovnaký prístup k terapii, k deťom a ku komunikácii s rodičom a rovnaké skúsenosti. Na niekotorých bodoch sa zhodneme väčšina a na niektorých vôbec. Je ich určite viac, no tieto sa mi javia byť najčastejšie. Treba mať na pamäti, že nie každý rodič ich robí a samozrejme nie každý ich robí všetky. Keď na sebe ale odhalíte nejaký chybný prístup - nezúfajte. Dôležité je urobiť niečo pre pozitívnu zmenu, kvôli ktorej tento článok prakticky vznikol.
Autorka textu: Mgr. Ivana Mihaldová