Mohla by som začať otázkou - dôverujete odborníkom? Väčšina odpovedí na túto moju častú otázku je "Áno. Verím." Aj je čomu - máme množstvo skutočne schopných odborníkov v rôznych oblastiach. Keď človek niekomu verí, vkladá sa do jeho rúk. Jednoducho povedané - dá naňho. Nie je úlohou rodiča ani pacienta kade-tade zisťovať možnosti terapie či liečby. Prečo? Lebo nám veria, že MY VIEME ako na to a ak to nevieme, poradíme niekoho, kto to vedieť bude. Avšak je jedna oblasť, ktorá ide stále trochu bokom a treba ju vyzdvihnúť. Včasnosť. Mnoho ľudí zabúda na jednoduchý a starodávny princíp včasnosti - "čím skôr, tým lepšie". Niekedy človeka nepopoženie odborník a niekedy je chyba aj na strane pacienta či príbuzného, keď sa rozhodne správny impulz od odborníka založiť kamsi do poličky s názvom "niekedy inokedy sa k tomu možno dostanem".
O akej chybe tu hovorím? O zanedbanom ČASE.
Už ste niekedy skúšali ako dospelý začať s novou zručnosťou? Napríklad učiť sa hrať na nástroj, začať maľovať alebo učiť sa nový jazyk? Rozhodne to nie je nemožné - ale je to rozhodne náročnejšie. Nech ako dospeláci začneme čokoľvek ako nováčikovia, s údivom pozorujeme tých najmenších, ako sú o míle pred nami. Za to môže neuroplasticita, čo je polopate povedané schopnosť nášho mozgu meniť sa. Táto schopnosť nikdy v živote nevymizne úplne, ale je rozhodne najsilnejšia približne do piateho roka života dieťaťa, potom klesá na druhý najvyšší bod okolo 12. roka života a ďalej už len klesá. Ale skutočne - nikdy nezmizne, čoho dôkazom je aj schopnosť seniora sa rehabilitáciou čiastočne alebo úplne zotaviť po cievnej príhode alebo úraze mozgu. Tento príspevok ale nie je o neuroplasticite - akokoľvek je táto téma pútavá - je o potrebe začať robiť veci včasne.
Včasá intervencia je dôležitá preto, lebo výrazne zvyšuje efektivitu terapie a tým pádom má potenciál zlepšiť samotný výsledok.
Stanovená téma je veľmi široká, preto vyberám oblasti, ktorých sa to týka najviac. Hovorme o rizikových deťoch a dospelých pacientoch.
Detská populácia
Jedná sa predovšetkým o predčasne narodené deti a deti narodené s genetickými a vrodenými poruchami. Tu patria z tých známych rázštepy pery a podnebia, rázštepy chrbtice, detská mozgová obrna, downov syndróm, Williams-Beurenov syndróm a mnoho ďalších.
Ide o stavy, keď sú rodičia už pri pôrode oboznámení s ťažkosťami, ktoré môžu počas vývinu nastať, prípadne nastanú určite.
Rodičia takýchto detí by mali byť dostatočne informovaní o ďalšom postupe nie len v zmysle lekárskej dispenzarizácie, ale aj rehabilitácie, psychologickej a samozrejme logopedickej intervencie. Tie by mali byť opäť - včasné.
Klinickí logopédi, psychológovia a fyzioterapeuti by mali nastúpiť na rehabilitačnú scénu od úplného začiatku. V prípade uvedených prípadov je dôležité rodine v prvom rade poskytnúť poradenstvo. Mohli by ste sa dozvedieť:
ako by mal vyzerať primeraný psychomotorický vývin (PMV), teda na aké odchýlky v PMV sa majú rodičia počas vývinu sústrediť
ako u dieťaťa dostatočne rozoznať emočné ťažkosti a ako s nimi nakladať
ako by mal vyzerať primeraný vývin komunikácie, teda aké znaky v komunikácii môžu byť symptómami narušenej komunikačnej schopnosti
ako by mal vyzerať primeraný vývin motoriky, teda čo by malo dieťa kedy motoricky zvládnuť a kedy je dôvod na obavy
čo všetko môže rodič a sociálne okolie dieťaťa urobiť pre to, aby mu spoločne poskytli čo najlepšie, najsľubnejšie a najoptimálnejšie podmienky pre zdravý vývin
poskytnúť informácie, kedy je správny čas na začatie systematickej, dlhodobej a medziodborovej spolupráce
ako riešiť poruchy prehĺtania - v prípade množstva z uvedených primárnych ochorení môže vzniknúť aj porucha prehĺtania, ktorú rieši výlučne klinický logopéd, dieťa vyšetrí špecializovaným vyšetrením a zacieli liečbu tak, aby sa výsledok čo najviac priblížil prirodzenému stravovaniu
Nemusíme vlastne ani tak zachádzať do oblasti genetických syndrómov, skutočne nám stačí ťažkosť s výslovnosťou, oneskorovanie sa vo vývine alebo čokoľvek, čo sa odchyľuje od normy. Môže ísť o drobnosť, ale môže ísť aj o vývinové ťažkosti, ktoré vyžadujú opäť včasnú, komplexnú a často dlhodobú intervenciu.
Dalo by sa povedať, že čokoľvek vás znepokojuje stojí za to prekonzultovať s odborníkom. Čo za to dáte?
Dospelá populácia, seniori
Mnoho ľudí je presvedčených, že rehabilitácia má význam len u detí, najlepšie do 5 rokov. Manipuluje sa s myšlienkou, že mozog je schopný učiť sa maximálne do 12 rokov. Potom je už prakticky nemenný.
Táto paradigma rúca terapeutické možnosti nie len klinickým logopédom, ale aj klinickým psychológom, fyzioterapeutom a ostatným rehabilitačným pracovníkom. No najmä - berie ľuďom s ťažkosťami príležitosť zlepšiť svoj fyzický či psychický stav.
V jednoduchosti povedané, áno - rehabilitácia v prípade dospelých aj seniorov MÁ význam. Samozrejme - jej efektivita závisí od množstva faktorov. O akú diagnózu sa jedná, na akom podklade daná diagnóza vznikla, koľko rokov má pacient, aká je osobnosť pacienta a v rámci toho jeho motivácia, trpezlivosť, aké sú možnosti rodiny pacienta a samozrejme - ako rýchlo sa po úraze, príhode či operácii začalo s intervenciou. Faktorov je skutočne mnoho, ale keď všetko alebo aspoň väčšina hrá v prospech pacienta, zmeny sú dosiahnuteľné. V niektorých prípadoch sa stav upravuje tzv. ad integrum (teda do pôvodného stavu), v niektorých len čiastočne a áno, v niektorých sa nemusí vôbec, avšak na to prídeme až časom.
Každý je na tom inak. Keď k nám dovezú pacienta po úraze, príhode alebo akomkoľvek ložiskovom poškodení mozgu, zaujíma ma, do akej miery je schopný spolupracovať. Niektorí neustále spia, iní v zásade odmietajú spolupracovať, a potom sú samozrejme pacienti, ktorí doslova čakajú, kedy môžu niečo pre seba začať robiť. Akejkoľvek intervencii z našej strany predchádza rozhovor s pacientom, kde sa mu vysvetlí, čo sa mu stalo a aké to má preňho dôsledky. Zároveň vždy nastavím človeka na cestu, nie cieľ. Pravdou je, že konkrétny cieľ je na začiatku veľmi ťažké stanoviť. Nebolo by správne človeku povedať "dostanem Vás z toho", rovnako ako "nemôžem Vám pomôcť". Väčšinou poviem, že "neviem, ako dlho sa budeme stretávať, ale skúsme si z toho spraviť rutinu - podobne ako si ráno umyjete tvár a večer idete spať, tak jednoducho zaradíte logopédiu do svojho života ako jeho súčasť." Aj preto je dôležitý vzájomný vzťah, ktorý s človekom máme, rovnako ako celková atmosféra počas našich stretnutí a možno zopár vylepšení ako spoločný čaj.
Niečo dôležité na záver
Zo strany odborníkov je nutnosť zdôrazniť pacientovi a jeho rodinným príslušníkom význam skorého nástupu rehabilitačného procesu. Je to doslova naša práca a hovorí sa jej aj prevencia - či už sa týka rizikových skupín ľudí, kde problém vzniknúť môže ale nemusí, alebo sa týka ľudí s už vzniknutými ťažkosťami, kde môžeme predpokladať zhoršenie už vzniknutej ťažkosti.
V prípade diagnózy, ktorá sa s logopédiou v spoločnosti viaže najviac - artikulačná porucha u detí (ťažkosti s výslovnosťou) - je logopedické vyšetrenie až po nástupe do školy určite oneskorené. Dieťa s výrazným oneskorením v komunikácii nemá ísť k logopédovi v 5 rokoch, ale okolo druhého.
V prípade dospelej populácie má byť súčasťou tímu dohliadajúceho na pacienta s postupne sa zhoršujúcou poruchou reči a prehĺtania až do ťažkého stupňa (ako to môže byť niekedy v prípadoch bulbárnej formy amyotrofickej laterálnej sklerózy) aj klinický logopéd. Pacient po cievnej príhode má začať terapiu v AKÚTNOM štádiu (v prvom mesiaci), nie po 2 rokoch. Samozrejme - nie každá nemocnica disponuje logopédom, no stále je nutné pacientom vysvetliť nutnosť vyhľadať logopedickú pomoc hneď po ukončení hospitalizácie. V týchto prípadoch k tomu niekedy nielenže dôjde neskoro, ale často krát aj vôbec.
Čo sa týka dôvodov takýchto situácii, je ich nesmierne veľké množstvo, no je jeden konkrétny, ktorý by som rada pomenovala, lebo je vo VAŠICH rukách - obava. Pacient sa často obáva akéhokoľvek vyšetrenia kvôli strachu z jeho výsledku. Pýta sa - "čo ak mi (môjmu dieťaťu) na niečo prídu? čo ak mi (môjmu dieťaťu) niečo potvrdia?" A tak sa rozhodne zatvárať oči pred svojimi symptómami alebo symptómami svojho blízkeho, ktoré často vlastne nie sú vôbec malé a neviditeľné. Áno. Môžete to risknúť a dúfať, že sa to ozaj "spraví samo", alebo jednoducho prídete na konzultáciu k odborníkovi, ktorý Vám buď potvrdí, že nie je dôvod sa obávať alebo ak sa skutočne jedná o problém, zaháji liečbu. Včasnosť je často kľúčová - ak sa problém zanedbá v začiatkoch, efektivita a možnosti jednoducho klesajú ... nebojte sa pýtať. Je to absolútne minimum, ktoré Vám môžeme poskytnúť a na ktoré máte právo.
Ak ste sa po prečítaní tohoto článku rozhodli PÝTAŤ, som Vám k dispozícii.
O autorovi
Mgr. Ivana Beťková
Logopéd v atestačnej príprave
Ústredná vojenská nemocnica SNP - fakultná nemocnica v Ružomberku
Liptovská nemocnica MUDr. I.Stodolu
Neurologická klinika, lôžková časť
________________________________
V minulosti som sa aktívne venovala detskej populácií, predovšetkým deťom s poruchami výslovnosti a poruchami jazykového vývinu. Aktuálne pracujem s dospelými - s neurogénnymi poruchami komunikácie, najmä s afáziami, dysfóniami, dyzartriami a poruchách reči a prehĺtania pri progredujúcich ochoreniach.
V prípade otázok ma kontaktujte prostredníctvom mailu na ivana.uvn@gmail.com