Keď nám život prinesie chorobu či akúkoľvek nepríjemnú životnú situáciu, človek sa často cíti celkom sám. Nachvíľu nadobudneme pocit, že je snáď jediný, komu sa deje niečo takéto ... neuveriteľné. Okrem tlaku a náročnosti samotnej choroby či životnej okolnosti nás tlačí ku dnu aj práve spomínaná samota. Zrazu sa cítime, že nám spoločnosť tak úplne nerozumie. Práve v tomto je zdieľanie svojho príbehu s inými ľuďmi tak dôležité! Naše zážitky nie len prakticky pomôžu, ale majú aj kapacitu pomôcť tomu druhému si uvedomiť, že "v tom nie je sám".
Ani po cievnej príhode rozhodne nie ste sami.
Niekde na svete je niekto ďalší, kto aktuálne prežíva rovnakú situáciu, alebo ju prežil už dávnejšie.
Nie ste v tom sami.
A čo pomáha? Prečítajte si príbeh 53-ročného Štefana.
Aký bol Váš príbeh? Kedy ste prekonali cievnu mozgovú príhodu (CMP)?
CMP som prekonal v júni v roku 2021. Žil som veľmi aktívnym spôsobom života a podnikal v malooobchode. Neustály stres a zhon sa však podpísali na mojom zdraví, na ktoré som veľmi nebral ohľad. Nechodil som na preventívne prehliadky ani k iným lekárom a keď sa mozgová príhoda objavila, ani v tom osudnom momente som si nechcel priznať, ze sa to môže stať práve mne. V deň keď sa to stalo som mal toho veľa v pláne, ráno bolo ako každé iné, no spomínam si, že ma veľmi bolela hlava. Nebolo to ale nič výnimočné - v poslednej dobe ma bolievala častejšie, čo som pripisoval stresu. Vonku bol veľmi horúci deň a cestou autom som cítil tlak v očiach a štípanie očí - myslel som si však, že je to spôsobené ostrým slnkom. Vonku na slnku som sa začal cítiť veľmi zle - mal som pocit, ze mám horúčku, no v klimatizovanom prostredí sa to vždy ukľudnilo, tak som teda vyriešil všetky potrebné veci a išiel späť domov. Avšak už posledné kilometre sa môj stav veľmi zhoršil a takmer som to nezvládol. Po príchode domov moja sestra zavolala sanitku - potom si už vybavujem iba čiastočne čo sa dialo... injekcie, ktoré mi stále dávali v sanitke, či testy ktoré mi robili. Nasledujúce dni boli najťažšie - keď som sa začal preberať cítil som veľkú beznádej a bezmocnosť. Pripútaný na lôžko som čakal na každý kontakt s ľuďmi a na návštevné hodiny. Zrazu mi bolo vsetko ľúto, pri pohľade na rodinu som neudržal slzy. Takto to pár dní pokračovalo, no potom ma prišiel navštíviť terapeut- povzbudil ma a aj vďaka nemu som začal dúfať v zlepšenie.
Kedy ste vyhľadali odbornú pomoc?
V mojom pripade, žiaľ až neskoro - od mladého veku som mal diagnostikovanú hypertenziu, no jediný špecialista, ktorého som navštívil bola pohotovosť. Pri klasickej liečbe vysokého tlaku, by som sa pravdepodobne mozgovej príhode vyhol.
Ako prebiehala logopedická terapia?
Logopedicka liečba mi dala veľa. Vďaka obetavej práci pani logopedičky som veľmi napredoval a reč sa mi začala zlepšovať. Tým, že som zostal po CMP ochrnutý na celú ľavú stranu tela, nevedel som správne artikulovať ani prehĺtať. Pani logopedička mi pomohla s mäkkým podnebím, dávivým reflexom, vzhľadom oka a líca, no zaujímala sa aj o môj celkový stav a jej starostlivosť by som označil za nadštandardnú. Skutočne jej vďačím za celkove zlepsenie môjho stavu.
Čo Vám najviac pomohlo?
Rehabilitácie, terapie, správne nastavená liečba a v neposlednom rade moja rodina.
Aké boli reakcie okolia?
Rodina a známi boli samozrejme v šoku, no snažili sa mi byť oporou a pomáhali mi napredovať. Som veľmi vďačný hlavne mojej manželke, dcéram a ich rodinám, ktorí sa o mňa doteraz starajú, ale aj celej mojej ostatnej rodine a známym, ktorí mi pomáhaju každý deň robiť pokroky a psychicky ma podporujú.
Čo by ste poradili pacientom a ich rodinám?
Zaujímať sa o svoj zdravotný stav, nevzdávať sa a napredovať napriek občasným zlyhaniam. Taktiez je dôležité žiť tempom aké telo zvláda a zbytočne sa pre veci nestresovat - radšej si treba vážiť každý nový deň a mozno aj prečítať si múdrosti od Dalajlamu. Bol to práve on, kto povedal : „Ľudia obetujú zdravie, aby zarobili peniaze a potom obetujú peniaze, aby znovu získali zdravie. ” - a mal pravdu. Peniaze nikdy zdravie nenahradia.
Autorka úvodu: Ivana Mihaldová