Príbehy: Ako vznikol Pánko LogoPortál?

... a nejaké slovko o mne.


Ako každé ráno v práci, aj to dnešné som si pri rannom pamajoránovom čaji otvorila svoju mailovú schránku, kde ma čakal ďalší mail o prednáške pre odbornú verejnosť. Niečo o možnostiach intervencie u malých drobátok. Skrsla mi tu myšlienka - vlastne niekoľko:

"Je dobré, že sa vieme ďalej vzdelávať, nové info a tak - to je základ, nezakrpatieť... ale opäť je to niečo pre odbornú verejnosť - problém je ale inde - rodičia takých malých drobátok často ani len netušia, že niečo také existuje. X krát sa mi stalo, že rodič 3 ročného dieťaťa sa ma opýtal, či to riešime už taaaak malé deti. Och - keby ste vy vedeli! Logopéd sa venuje aj novorodencom, dieťa ovplyvňujeme svojimi rozhodnutiami už v čase počatia ... a nie v 3 rokoch. Na druhú stranu sú tu potom rodičia 5 ročných nehovoriacich detí, ktorým niekto povedal, že to má čas, že veď začnú v škole. Alebo zase tí 5 roční ráčkujúci, ktorým pediatri v dobrej viere v 3 rokoch povedali, že si majú nájsť básničky na hlásku R, že nech sa ju naučia a ono to naskočí. A to nehovorím o tom nekonečnom prekvapení ľudí všeobecne, keď poviem že robím na neurológii. To nikto nechápe. Jednoducho - informácie chýbajú hlavne laickej verejnosti, ďalej príbuzným odborom a potom nám."


Zavrela som tú hlúpu schránku a trošku otrávená z vlastných myšlienok a nespokojnosti som si otvorila CareCenter (náš nemocničný systém) a lustrovala som info o svojich pacientoch ...


Čo ma nakoplo ... alebo kto?

... vybrala som sa najskôr za pacientom s dyzartriou. Okrem iného mal výrazne narušenú koordináciu dýchania a tvorby hlasu a celkovo skrátený výdychový prúd. S takýmto základom toho príliš nenarozprávate - nemáte na to prakticky kapacitu a po pár slovách (niekedy aj jednom) končíte zadýchaní. Takže som samozrejme naordinovala nejaký ten dychový tréning. Spirometer nemám. Respiračný terapeut u nás ani len neexistuje. Čo je dostupné? Lax Vox - hrubšia trubka, fľaša, voda. To by malo byť jednoduché. Dobre. V rámci hygiény a ďalšieho domáceho tréningu by bolo fajn, keby to mal ujo svoje. Pýtam sa:

"Potrebovali by sme ujo Fero, aby ste si zohnali takúto trubičku s fľaškou. Máte možnosť si také niečo zohnať? Príbuzní vám vedia doniesť?"

Odpovedá, že nie. Zisťujem, že pán je z DSSky a už dávno nemá žiadnych príbuzných.

Hmm...



... ďalší pacient - pán Štefan - mal afáziu. Pán Štefan mal vlastne veľmi pekný obraz brokovej afázie, s ktorou sa mi veľmi dobre pracuje - viacmenej vedel čo chce povedať, aj veľmi dobre rozumel, ale jednoducho mu to nešlo von z úst. Na druhý deň mal plánovaný odchod a ja som sa ocitla opäť vo víre svojich myšlienok a opäť - v nespokojnosti.

"Čo bude ujo Števo robiť teraz ?? Zajtra odchádza domov, všetko čo som s ním používala bolo na zmazávacej tabuli a svoje materiály, ktoré používam aj u iných pacientov mu jednoducho nemôžem dať. Ďalší problém je, že keď mu ich aj dám, potrebujem zaučiť niekoho, kto s ním bude pracovať. Takto to nepôjde! Chcelo by to niečo ... nejaký manuál ... niečo dostupné. Ideálne pre všetkých. Niečo, kde si ľudia prečítajú, môžu sa pýtať a môžu sa k niečomu dostať. Nemôžem od Števovej manželky, pani Jarmily, čakať, že sa tam bude teraz prplať s obrázkami, ktoré si bude musieť nájsť na nete (ktorý nemá) a ešte aj podľa sémantických skupín - nejakých nadradených pojmov. Povedala mi, že ona si niečo povystrihuje z časopisov a letákov - Lidl, Kaufland, mlieko v akcí, šunka za dobrú cenu - aaa sústreď sa Mihaldová. Takto to nepôjde!"

Rýchlo som na kolene vytvorila nejaký materiál - obrázky so slovami - ktorý som potom vytlačila a odovzdala. Neboli to prefotené stránky z 30 ročnej knihy, ale jasný a prehľadný materiál, obrázky prispôsobené veku pacienta aj s napísaným postupom že čo, koľko, kedy a ako. Pačiatka, podpis.

V tom čase som sa s pacientami, ktorí ukončili u nás hospitalizáciu nemohla ďalej stretávať - po ukončení hospitalizácie som toho človeka už jednoducho nevidela ... niekedy si pripadám ako v romantickom filme a je mi fakt doplaču.



... a niečo sa teda zmenilo...

... spirometer (a ďalšie parádne veci) som si nakoniec kúpila sama, fajnú dezinfekčnú vaničku tiež a našla som železiarstvo, kde mi za dobrú cenu tie "trúbky" ochotne predávajú za pár centov... a ja ich dávam pacientom, ktorý nemajú inú možnosť, keďže sú to veľmi často ľudia, ktorí sú radi že sú radi alebo jednoducho nemajú nikoho, kto by im to zabezpečil.

Našťastie sa už aj po ukončení hospitalizácie ďalej so svojimi pacientami stretávam, takže ma netlačí čas - materiál môžem vytvoriť tak, aby sedel individuálne preňho, a taktiež mám konečne možnosť vysvetliť postup domácej starostlivosti aj rodinnému príslušníkovi. Všetken materiál, ktorý používam s pacientami mám spracovaný v PDFkách, takže ich môžem slobodne posielať rodinným príslušníkom, alebo ich môžem tlačiť a odovzdať tým, ktorí si to vytlačiť nemôžu.

Je mi jasné, že niekedy (vlastne častejšie ako by sa zdalo) problém nie je v systéme ale záujme pacientov alebo jeho okolia. Aspoň si ale môžem povedať, že u mňa to nezlyhalo a urobila som čo sa dalo.


Klinická logopédia nie je vôbec taká, ako som si myslela ...


... je to aj služba.



Poskytovanie tohto druhu zdravotnej starostlivosti by malo byť profesionálne ale aj ľudské, a to prízvukujem tú ľudskosť - obzvlášť na nemocničných oddeleniach. Profesionalita je nutnosť, ale ľudskosť je už výsada.



Chcela by som, aby sa človek nebál zdvihnúť telefón, napísať mail, povedať čo si myslí, poprosiť alebo popýtať si radu, vedenie. Musela som sa naučiť, kedy ma pacient potrebuje ako človeka a kedy ako odborníka. To sú dve odlišné veci. Niekedy to jednoducho nechápu, hnevajú sa, je im ľúto, majú strach a keď tam ja na nich vyletím so sémantickou facilitáciou, je jasné, že nepochodím.

Takýchto prípadov bolo niekoľko ale jednu si obzvlášť pamätám. Bol to pacient s dysfágiou a dyzartriou. Pán Juraj. Bol na JISke, po čerstvej ischémii. Tam si sedkal a húpal nohami na zdvihnutej posteli. Bolo tam vtedy veľa ľudí, vyšetrovala som ho, ale videla som, že je duchom neprítomný. Všetko som mu vysvetlila, na všetko prikývol. Nakoniec mi to nedalo, chytila som ho za rameno, našla si jeho pohľad ktorý mu dovtedy lietal po JISke a spýtala som sa ho: "Pán Juraj, je všetko v poriadku?" Keďže sa okamžite rozplakal ako malý 5 ročný chlapec keď si buchne malíček o stôl (ale priznajme si, to by sme plakali aj my), bolo mi jasné, že nebolo všetko v poriadku. Ani nemohlo. "Viete, ja ešte stále nechápem, ako sa mi to mohlo stať. Celý život som nebol u lekára. Bol som zdravý. A oni mi tu hovoria, že som mal príhodu. Mám strach. Neviem ako to teraz zvládnem. Čo sa bude teraz diať? " Čo. Oklamete ho? Že sa vlastne nič nestalo? Alebo to zbagatelizujete inak? Že veď aj horšie ľudia končia? Alebo ešte horšie, úplne ho zrušíte, že sa má spamätať, že už snáď má svoj vek? Že veď je starý a to je normálne že sú ľudia chorí? Alebo mu poviete: "Viete čo, v prvom rade je chyba že ste celý život neboli u lekára a nazdávali ste sa, že ste zdravý." Nič z toho - na svoj plač mal totižto nárok, nech bola pravda kdekoľvek.


Časom som sa teda musela naučiť validovať. Pochopiť jeho strach, jeho zúfalosť a neistotu. Rozprával mi a stále si tak milo pohupkával tými nohami. Naozaj som mala chvíľu pocit, že nemá 70 rokov ... ale tých 5.



Ten strach je totiž rovnaký. Problém je len v tom, že nie každý dospelý si myslí, že má právo ho ukázať.



Riadim sa zároveň tým, že pacient na mňa má právo vyletieť ale ja naňho nie. On je v ťažkej situácii a ja som tu preňho, nie je to naopak. Asi sa to ťažko číta, ale v skutočnosti nie som človek, ktorý by sa nechal ponižovať. Ono v tom momente to ale nemá s ponižovaním vôbec nič spoločné - keď na Vás pacient vyletí, že je to Vaša chyba že niečo nevie, alebo že je to Váš problém že mu niečo nejde ... vy sa poobzeráte okolo seba, zistíte, že je to človek vo vážnom zdravotnom stave ležiaci na neurologickej JISke, keďže je COVID žiadna návšteva ani rodina za ním nemôže príjsť, cíti sa sám a vy od neho chcete veci, ktoré mu nejdú. Má sa mi poďakovať? Často to tí ľudia nevedia inak a nakoniec zistíte, že to nevedeli inak ani predtým. Úroveň našej emocionálnej inteligencie je všeobecne nič moc.

Klinická logopédia, obzvlášť tá "posadená" do nemocníc, je teda odbor, kde človek musí disponovať schopnosťou narábať s emóciami, brať život ako je, vedieť kedy veci tak jednoducho sú a kedy môže niečo s tým spraviť.

Rehabilitácia v akútnych štádiach je bezpochyby perfektná vec, ale má jednu obrovskú nevýhodu. Dostanete do rúk pacienta s čerstvo vzniknutou poruchou, ktorú on sám ešte vnútorne ani len nespracoval. Často ste pri ňom skôr ako jeho rodina a všetky informácie od zdravotníckeho personálu sa naňho valia keď sa cíti osamelo aj BEZ takýchto info.



Došlo mi teda, že ľudia potrebujú častokrát človeka a že logopéd musí byť aj dobrý "psychológ" a pochopiť, kedy ktorú rolu vytiahnuť. Moja prvá "anamnestická" otázka je teda ... Dobrý deň, ako sa máte?



... a chápem teda frustráciu nie len pacienta, ale aj jeho rodiny.



Pri tom, ako som sa snažila (a naďalej sa snažím) pochopiť stranu pacienta a jeho rodiny, nebyť zahľadená len do toho, ako je niečo "logopedicky správne", začal vznikať LogoPortál. Ten koncept som mala rozpracovaný dlho, ale vždy inklinoval k tomu, aby bol pre odborníkov. Až neskôr mi došlo, že práve tí naši pacienti a ich rodiny BY CHCELI AJ POTREBOVALI - ALE NEMAJÚ.


Veľmi rýchlo mi došlo, že logopéd tu je od toho, aby počas terapie vytiahol z človeka maximum a ďalej korigoval, navádzal a usmerňoval jeho rodinných príslušníkov. Nie je to ako s masážou - že vidíte očividný rozdiel pred príchodom a po príchode. Alebo ako nákup v potravinách - prázdne tašky vs. plné tašky. Tam je to jasné. V logopedickej terapii sú to miniatúrne zmeny, nástrel, ktorý majú rodinní príslušníci a okolie pacienta doma ďalej a intenzívne rozvíjať. Je to ťažké. Veľmi ťažké - myslím teraz pre tú rodinu. Ľuďom sa nechce, manželka je manželka a nie terapeut, mamina je na túlenie, nie na vystrihovanie obrázkov. V tom momente to tak ale nie je a dynamika vzťahov sa tu výrazne mení. Pomoc vtedy nepotrebujú len pacienti, ale PRÁVE jeho rodina. Povedať zopár "Nebojte sa." alebo "Toto je prirodené - zlepší sa to." alebo "Viete čo - dajte si pauzu, vyložte si nohy, odíďte z domu, choďte sa prejsť a myslite aj na seba."

Keď tak nad tým teraz uvažujem, drvivá väčšina poradenstva, ktoré som prostredníctvom LogoPortálu zatiaľ poskytla, mala charakter podania informácii, vysvetlenia, upokojenia, nasmerovania, vypočutia a obyčajného ľudského rozhovoru.


... a práve preto je v primárnom záujme LogoPortálu predovšetkým pacient a jeho najbližší.


62 zobrazení

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše
  • Facebook - Black Circle

01/2020 - 02/2021

Portál klinickej logopédie ©