Bilingvizmus (dvojjazyčnosť) je schopnosť alternatívneho používania dvoch jazykov alebo variet toho istého jazyka (napr. dvoch dialektov) v závislosti od situácie a prostredia, v ktorom sa komunikácia uskutočňuje. Niektorí chápu bilingvizmus ako ovládanie dvoch a viacerých jazykov na úrovni rode-ných hovoriacich.
Už v ranom veku je dieťa schopné prijať množstvo informácií. Mozog dvojročného dieťaťa má totiž dvakrát toľko synapsí ako mozog dospelého človeka. Toto môžeme napríklad vidieť v obrovskom náraste slovnej zásoby detí vo veku 2,5 až 4,5 rokov, kedy sa dieťa denne naučí 2-4 nové slová. V našom prostredí je vo väčšine prípadov rodín dvojjazyčnosť chápaná ako prirodzená súčasť života.
Byť dvojjazyčný je pre malé dieťa prirodzené, najmä v prípade, ak je každý jazyk naviazaný na istú blízku osobu v rodine. Je schopné vnímať, chápať a neskôr aj odpovedať v správnom jazyku každej osobe.
Základné princípy bilingvizmu
Pri výchove bilingválneho dieťaťa rozoznávame dva základné princípy:
Gammontov (Ronjatov) princíp. Ide o princíp, v ktorom každý z rodičov v komunikácii s dieťaťom používa najmä v prvých rokoch len jeden jazyk. To znamená, rodič by sa mal dieťaťu prihovárať vo svojom jazyku a nemali by ich miešať. Pritom, vôbec nie je dôležité, akým jazykom sa rozprávajú medzi sebou (aj pred dieťaťom).
Jedno prostredie – jeden jazyk. Dieťa hovorí so svojimi rodičmi jedným jazykom a ten druhý si osvojuje v inom ako domácom prostredí, napr. v škôlke, škole. Tento princíp sa vyskytuje napríklad v rodinách jazykových menšín, ktoré v domácom prostredí hovoria svojim materinským jazykom, druhý – väčšinový jazyk si dieťa osvojuje mimo domova.
Existujú aj ďalšie iné princípy bilingvizmu ako napríklad viazanie jazyka ku konkrétnej časti dňa alebo ku konkrétnemu prostrediu. Neexistuje však žiadny univerzálny návod, ktorý by bol vhodný pre všetky deti a všetkých rodičov.
Pravidlá bilingválnej výchovy
Asi najdôležitejšou zásadou bilingválnej výchovy je dôslednosť v rozlišovaní dvoch jazykov. Rodičia by mali dbať, aby z ich strany nedochádzalo k miešaniu viacerých jazykov v jednej vete v závislosti od témy, činnosti alebo zúčastnených osôb. Uvedené má negatívny vplyv na osvojovanie si jedného alebo aj druhého jazyka a môže sa to v rôznej miere nežiaducim spôsobom prejaviť aj na rozvoji rozumových schopností.
Ďalšia zásada hovorí, že dieťa by malo byť vystavené každému jazyku v dostatočnom množstve. Vieme, že dieťa si najlepšie a najľahšie osvojuje jazyk praktickou cestou počas mnohých činností a hier. Komunikácia s dieťaťom je pre osvojenie jazyka najdôležitejším článkom, preto je dobré vytvárať prirodzené sociálne situácie pre osvojovanie si oboch jazykov. Ak dieťa nemá dostatočný kontakt s jedným z jazykov, dochádza k vzniku pasívneho bilingvizmu (napr. dieťa rozumie slovensky, ale odpovedá v angličtine).
Najdôležitejším a najťažším pravidlom pre udržanie si znalosti jazyka je udržanie dlhodobého kontaktu. Dieťa skutočne potrebuje pravidelne a aktívne používať oba jazyky. V prípade bilingválnej výchovy je potrebné si uvedomiť, že dieťa potrebuje kontakt s jazykmi aj počas školskej dochádzky (hlavne v staršom školskom veku).
Mýty bilingválnej výchovy
Bilingvizmus nepriaznivo vplýva na myslenie a inteligenciu dieťaťa
V rámci bilingvizmu ide o najstarší mýtus, ktorý je založený na nesprávnych vedeckých štúdiách zo začiatku minulého storočia. Nové výskumy jednoznačne ukazujú, že bilingvizmus naopak veľmi pozitívne vplýva na myslenie dieťaťa. Bilingválne dieťa je kreatívnejšie, elastickejšie, dokáže ľahšie pochopiť arbitrárnosť znaku (jedna vec môže mať viac pomenovaní) a skôr než na zvukovú podobu slova za zameriava práve na význam slova.
Bilingvizmus spôsobuje poruchy reči, napr. oneskorovanie sa vo vývine reči alebo zajakavosť
V minulosti sa predpokladalo, že bilingválne deti sú ohrozené zajakavosťou. Do dnešného dňa však žiadne výskumy nepotvrdili bilingvizmus ako etiologický činiteľ (príčinu) vzniku zajakavosti. Ak by dané tvrdenie bolo pravdivé, počet ľudí so zajakavosťou by musel byť v bilingválnych krajinách výrazne vyšší.