... absolútne mi nedochádza, že ulice Liptovského Mikuláša sú zaplnené kvôli prvému školskému dňu. Až doteraz. Kaviarne praskajú vo švikoch a ja strácam ešte pred chvíľou jasnú predstavu chuti espreska v ústach. Všade kvety po stoloch, balóny, zazrela som aj šlabikár. Dostala som prvý telefonát od rodiča, ktorý zháňa logopéda pre dcéru, lebo proste nie a nie ...
Čerství prváci budú svojou plantajúcou chôdzou následkom ťažkých tašiek zakrátko obšťastňovať naše mozgové zrakové centrá. Hompáľajúce vrecko s cvičkami a zapoteným úborom im kde-tu udrie nechtiac do lýtka. Alebo sú tu potom tí, ktorí sa schválne húpajú zo strany na stranu a súťažia, komu viac to vrecko udrie do brucha. Rodič dúfa, že šnúrka bola na toto uvažovanie vytvorená a vydrží. Stiahnuté ramienka ruksakov až po lakte, šuchmajúca chôdza a náhle zmeny trejaktórie. Prváci.
Absolútne nepopieram tieto nádhery. My sa tešíme, oni sa tešia, všetci sa usmievame a je to ozaj pekné. Učiteľky odchádzajú s tisíckou kvetov domov a bomboniery už nemá kto jesť. Niektoré dieťa sa heclo nakresliť aj obrázok a ušetrí tak pani učiteľke ďalší (už nechcený) kúsok Tatiany. Rodičia sú doplakaní, uvedomujúc si, že čas nezastavia a ich dieťa je už školák. No a ten školák - zatiaľ sa len teší z ruksaka s potlačou Labkovej patroly a peračníka s troma poschodiami vo fullke. Perá, pastelky, fixy, pravítka, všetko je tam. Ešte netuší, že ho čaká ťažká skúška. Ale nie bleskovky, ani prasiatka, vysvedčenia, ani maturity či štátnice. Je to ťažká skúška preverenia jeho formujúcich sa hodnôt a kritického myslenia.
Ono napriek tomu, že správne dumáš, že z mojej strany príde nejaké to ALE - ono to ALE prichádza z viacerých strán a celkom rýchlo. Keď príde nejaký ten milý plač dieťaťa, ranné nestíhačky, zlomená kvetina v pevnom stisku alebo predom zjedená bomboniéra - to je to milé. Komplikovanejšie je to v momente, keď si človek uvedomí systém, ktorému nerozumie a rozhodne sa aspoň chvíľu s ním nesúhlasiť.
Ja si napríklad dosť dobre pamätám môj prvý školský deň. Karovanú aktovku som síce neschvaľovala - teraz chválim matkin výber, ale bola som schopná ju presvedčiť, že z nej trčiaca hlava medvedíka Pú zaručene NEbude odstrašujúci faktor. Nakreslila som nejakého toho hlavonožca a príšerne (detsky nádherne) farebný obrázok domčeka s usmievajúcim sa slniečkom. Pastelky som určite NEdržala správe, lebo ich správne NEdržím doteraz. Pomenovala som farby, zarecitovala básničku z ktorej zapraskalo zopár srdiečok ponad hlavy súdružiek učiteliek a bolo to tam. Prijatá. Žiadne písmenká, žiadne počty. Veď - na to tam idem, nie? Aby som sa to naučila, nie aby som to UŽ vedela.
Ako je to dnes? Ja OZAJ netuším, či by som prešla. Neviem, či by to bolo tým medveďom (so záverom nedostatočnej emocionálnej zrelosti?) alebo pastelkami (a zlým úchopom?), ale niečo by sa našlo. A mám dojem, že nie som jediný mileniál, ktorý sa teraz takto pravačkou škriabe na ľavom uchu a pozerá všade inde, len aby na toto nemusel hľadať odpovede. Lebo naozaj. Prečo (a na čo) sa to mení?
Rodičom predškolákov hovorím, aby postupne zaradili do dňa svojho dieťaťa minúty sústredenej aktivity za stolom. Postupne, pomaly, nech začínajú s aktivitami, ktoré dieťa baví. Konečným cieľom nie sú samozrejme minúty, ale omnoho dlhší čas. Niekde sa ale začať musí, keďže dieťa doteraz používalo stôl len na obedy a to tiež s vystretou rukou na supermana. Pamätám si vetu, "Ivana, keď robíte s predškolákom, nesmiete byť na koberci. Predškolák patrí za stôl." Predškolák patrí za stôl ... predškolák patrí ... za stôl ... predškolák ... čo? Patrí za stôl? Ja teda nie som za pseudorešpekt a nie som ani za to, aby dieťa skákalo dospelému po hlave. Nie som ani za to, aby učiteľ strácal autoritu a vládli nad ním moderné potreby dieťaťa, ale rozhodne SOM za to, aby sme zohľadňovali vývinové hľadiská a najmä prirodzenosť. A ani ja nepatrím len za stôl a mám 30. Dôležitá je pre mňa postupnosť, striedanie aktivít a dodržiavanie nejakej tej fyzio-psycho hygiény.
Na úkor telesnej a pracovnej výchovy pribudli hodiny slovenského jazyka, matematiky a cudzieho jazyka. Dieťa už neprichádza domov potešené dajakým výtvorom z dreva, s pár trieskami v prstoch a naberajúcou manuálnou zručnosťou, ktorá sa mu zíde naprieč celým životom. Ono otvára dvere so slovami "one two three happy birthday my name is". Doslova kilá domácich úloh mu prifarbujú tmavé kruhy pod očami (a nie len jemu), čo je v kombinácii s mimoškolskými aktivitami skutočný masaker. Keď k tomu prirátam fakt, že deti už málokedy chodia domov zafúľané od kried, ale popri super smarfonoch žasnú nad interaktívnymi tabuľami ... vychádza mi z toho obraz, ktorý by som ja sama svojmu vlastnému dieťaťu nejak príliš nechcela "dopriať".
Ako dospelí sa rozplývame nad príbehom Malého Princa (stavím sa, že každý z nás má doma knihu, alebo sme ju niekedy prečítali, alebo sme videli film, alebo dokonca som aj tetovanie videla). Psychológovia nás nabádajú k tomu, aby sme sa neprestávali hrať. My pritakávame a utierame si slzičky dojatia, že "juj, aká to pravda". V záchvate snahy sa chytiť týchto odporúčaní vbiehame do kaluží, vyplazujeme jazyky pred objektívom a snažíme sa akokoľvek zapáliť to, o čom to tí psychológovia hovoria. Lebo veď áno. Sme seriózni. Nehráme sa. Prestali sme žasnúť. Už nič nie je zaujímavé. A to nie sú synonymá dospelosti.
Niekto dokonca aj použije tú (správnu) vetu "buďme ako deti".
Áno.
Buďme ako deti - ale ako deti do troch rokov, lebo neskôr už aj oni "zvážnievajú" tlakom predstavy o tom, čo je dospelosť.
V zmysle tej duality, o ktorej som naposledy písala - netreba bezpredmetne rebelovať len z princípu proti všetkému, ale ani pritakávať všetkému čo je pred nás postavené. Na jednej strane je fajn, že chceme vylepšovať, ale na druhú stranu - na čo vylepšujeme už teraz dosť dobre fungujúce veci? Väčšinou je to pre obsah. Tabuľa na kriedy je nahrádzaná interaktívnymi, lebo tie vedia urobiť VIAC. Deti majú viac domácich úloh, lebo aj učebné osnovy obsahujú VIAC. Deti majú teraz vedieť toho celkovo viac, lebo sa od nich aj VIAC očakáva.
Lenže život naozaj funguje na základe nejakých tých princípov a jeden z nich je aj rovnováha. Chceme od detí viac? Aby viac vedeli? Boli lepší v športoch? Mali viac materiálneho? Vedeli krajšie rozprávať? V tom prípade je úplne automatické, že niekde im musíme uberať. Ja teda neviem - ale treba sa ešte pýtať, že KDE uberáme? Lebo mám pocit, že je to celkom zjavné.
Deti trávia viac času učením sa a menej času hrou.
Trávia viac času osvojovaním si informácii, ktoré aj tak na konci mesiaca zabudnú a menej času nadobúdaním schopností, ktoré by im vydržali aj pomáhali celý život. Jednoducho len preto, lebo to tak "má byť" a je to tak nastavené.
Viac času pred obrazovkami akéhokoľvek typu, menej času sami so sebou alebo s ľuďmi.
Viac času vnútri, menej času vonku.
Viac času nejak, niečím, niekým zabávané, menej času tvorbou vlastnej hry, vlastného programu alebo jednoducho len "produktívnou nudou".
Viac vnárané do nami dopredu vybratých predstáv, menej akceptované a skúmané kým fakt sú.
Tiež prevraciam oči nad tým, keď počujem že "dieťa vie čo potrebuje, vie čo chce a rodič ho má len vnímať a nasledovať". Je to extrém oproti "dieťa má byť nič len vychovávané".
Vyvíjame toľké snahy, aby sa vychovávali dobre, vytvárame deťom priestor, kupujeme hračky, dávame do TOP škôlok a škôl - pritom dieťa je vyslovene nastavené na vývin samé od seba. Ono fakt žasne, nie je to len fráza. A čo robíme MY keď žasneme? Skúmame to niečo z každej strany, zaoberáme sa tým - čo je základ pre osvojenie si zručnosti/vedomosti, no nie? Presne toto by bolo dôsledkom aj toho detského úžasu. Osvojenie.
Paradoxom je, že všetky tie ultra perfektné postupy, materiály, školské osnovy a tak ďalej vlastne často vytvárajú prekážku úplne prirodzenému vývinu, a nakoniec aj berú ten úžas (a tu sa skláňam pred pani učiteľkami, ktoré zo svojho predmetu vedia urobiť zážitok).
Záverom - už dávno som si povedala (a teraz ma veľa ľudí zje), že známky pôjdu úplne mimo mňa. Základ je, aby moje dieťa raz žaslo. Chcem na nej vidieť to fíha. Chcem počuť to "...mami pozri sa na to dneska sme brali húsenice - a vedela si že ... ?" a nie "Poď dcéra, máš tu nejakú tému k húseniciam spracovať." Alebo "...tati poď so mnou na Machnáč, strašne chcem vyliezť tú päťku" a nie "Oliva poď, už ani nevieš ako Ti lezky vyzerajú."
Jednoducho - si prajem, aby sa naučila chcieť. Ale nie pre známky, kvôli mne alebo manželovi, aby boli starkí spokojní, aby komukoľvek bola nútená robiť radosť alebo preto, lebo sa to od nej vyžaduje. Chcem, aby si našla v období školskej dochádzky svoju vlastnú motiváciu robiť čokoľvek, čo zveľadí ju aj okolie. Aby časom pochopila zodpovednosť voči sebe aj druhým. A tu vnímam tú úlohu dospelého - rodiča, učiteľa alebo kohokoľvek, kto by chcel povedať, že ju ide vychovať. Lebo TO je rozdiel medzi výchovou a vedením. Bude mať to, čo k tomu potrebuje - nie som za nič jednostranné ani proti ničomu obzvlášť nerebelujem, pokiaľ to skutočne napĺňa potrebu a má to v živote vyvážené. Evolúciu nezastavíme, ale treba ju skúsiť dostať do rovnováhy.
A na toto prosím - na toto verím, že jej škola nebude brať podmienky, ale dá jej ich v plnej paráde. A to nie len našej dcére, ale aj všetkým ostatným deťom.