top of page

Vytráca sa zdravý rozum. Aj z logopédie.


Ja: "Vieš čo, za chvíľu sa spraví výskum aj na to, ktorým smerom si treba umývať zuby, a keď to budem robiť opačne, aké riziká to so sebou prináša."

Palo: "Hm."

Ja: "Niekedy ma to už unavuje. Sama som človek, ktorý si hľadá odpovede na gugli - vyhrabem vedecké články, a vieš čo? Aspoň 5, aby som si bola istá. Takže to chápem - ale mám dojem, že začínam chápať aj to, aká brutálna CHYBA to vlastne je ... "

Palo: "Tak ... vytráca sa zdravý rozum."

Ja: (som ticho a zase si hovorím, že ja, logopedička s talentom používať slová sa môžem schovať pred takýmito minimalistickými vecnými a presnymý odpoveďami. veď. preto som si ho zobrala. haha.)"


Vytráca sa zdravý rozum. Pred nedávnom som s kamoškou pri káve viedla podnetný rozhovor, kde sme vytiahli tému duality. Všetko na svete prichádza v dvojke. Teda. Okrem duše, nosa, pupka a tak. Keď chce človek prežívať radosť, potrebuje aj smútok. Ku únave patrí sviežosť a v neposlednom rade k životu smrť. Jedno bez druhého skratka nemôže fungovať.

Je perfektné, že veda má v rukách nástroje a postupy, ktorými sa dá skúmať čoraz detailnejšie. Je výborné, že rozumieme toľkému množstvo už aj neuchopiteľných záležistostí, kde patrí aj psychika, duša atď. Kedysi sa ľudia s akýmkoľvek psychickým alebo vývinovým problémom viazali ku stromom a strieľali sa ako zvieratá, prípadne sa zatvárali do väzení a robili sa na nich pokusy. Dnes sa pomáha a pracujeme s kvalitou života. Ale. Dualita v tomto prípade prichádza na scénu práve vo forme zdravého rozumu.



 


Ja: "... ale viete. Je fajn, keď sa k plačúcemu dieťaťu pristúpi s chladnou hlavou. Tým chcem povedať, že si treba predýchať to vlastné, emóciami nabité prežívanie, napočítať si do 10 a dieťa riešiť aspoň s ako-takým kľudom."

Svokor: "Neeboj sa. Materinský inštinkt."

Niektorí ľudia používajú namiesto slova inštinkt aj materinská intuícia. Neuznávam slovo intuícia. A v podstate ani inštinkt. Slovo intuícia je enormne nabité ezoterikou a zaobchádza sa s ním presne tak, ako so slovom láska. Tak ako sa rodičom neschválenému hobby alebo vylepenej facke hovorí, že je to "pre dobro dieťaťa" (z lásky), tak sa aj každému odchodu z diskomfortu hovorí intuícia, pritom je v tom trochu viac. Čo sa týka inštinktu, aj v tomto prípade nám trochu pomáha veda. Už vieme, že keď budeme vychovávať čisto inštinktívne, odovzdáme nášmu dieťaťu úplne všetko bez rozmyslu - aj to čo nechceme a dalo by sa aspoň niečomu z toho s kúskom sebadisciplíny predísť.

Takže nie. Neuznávam ani jedno ani druhé.


Ale vieš čo uznávam? Zdravý rozum. A ten je niekde v strede - medzi inštinktívno-intuitívnym chovaním a totálne zracionalizovaným a premysleným chovaním.

Ja: "Pani doktorka - a môžem športovať?"

Gynekologička: "Pre Boha jasné. Hlavne s tým neprestaňte. Nemáte žiadnu komplikáciu, ste zdravá, plod sa vyvíja v poriadku - veď samozrejme nemusíte prebicyklovať 100km ale ako prostriedok na presúvanie, s ľahkosťou môžete."

Ja: "... a prosím Vás, kávu piť môžem?"

Gynekologička: "Samozrejme, všetko s mierou, keď si dáte jednu kávu - úplne v pohode."

Ja: "... no ... a ako je to s tými teplými sprchami?"

Gynekologička: (spodným pohľadom a s ľahkým úsmevom) "Vy už toľko nečítajte (haha). Nefajčite, nepite, snažte sa neochorieť. Do bazéna by som nešla skôr kvôli infekciam. Ale teraz sú spôsoby ako tomu predísť. Všetko s mierou, veď - zdravý rozum."


Uf.

Cítila som hanbu a nie malú. To mi seriózne musí ktokoľvek pripomínať dôležitosť zdravého rozumu?

Vtedy mi došlo, že som prvé týždne po zistení tehotnosti strávila sediac na gauči skrolujúc odpovede. Keď ale ja som tú kyselinu listovú nebrala zas až tak pravidelne. A ten dánsky modrý syr čo som predvčerom zjedla? Pane Bože veď včera som víno pila. Bicykla sa už nemôžem ani chytiť do pôrodu. Ty vole ale veď ja ani to nealko pivo nemôžem. Toľko info z každej strany, toľko rád, ľudia ktorí nevedia o strave mäkké F mi tu kážu o vitamínoch a prečo tých 10 čipsov čo som zjedla je nezdravých. Už teraz mi tu ženská ukazuje ako navliekať tepláky na látkovú plienku "toto si budeš takto a to takto, hlavne nie takto". Úplne ma odstavujú komentáre ku vzťahovej väzbe (kde chcem len zakričať ja viem prebohaživého som logopéd), spochybňovanie veľkosti môjho tehotenského bruška a otázky k váhe. Začínam chápať pocity budúcich matiek a matiek a neviem si predstaviť to tápanie, keď nie každá si môže svoje pochybnosti zastaviť tým, že si racionálne povie "som sakra logopéd, VIEM čo a prečo to robím". Z každej strany sa na mňa vyrútilo nejadé vedecké poznanie, ktoré "neodporúča", "prichádza s rizikami", "nevie sa presne ako to je, tak to radšej nerobte"...

Niektorí ľudia ma v tomto prístupe len podporovali a boli celkom radi, že mi vo výraze tváre videli postupne odchádzať tú sebaistotu, ktorá bola nahrádzaná nie pokorou, ale strachom. Treba ma zavrieť do sklenenej vitríny a vyčkať do pôrodu dúfajúc, že dieťa bude zdravé. Iní krútili hlavami, že som šibnutá - si tehotná, nie chorá.

Hlava v dlaniach a otázka "tak ako teda?!"

Opäť - odpoveďou bol zdravý rozum. Bol to presný stred.


Tu som si na vlastnej koži zažila dôležitosť zdravého rozumu a ľudskosti v zdravotníckom kontexte.



 


Matka: "Aaale tak - boli sme v tom špecializovanom centre. Okrem zajakavosti má aj ádéhádé, ktoré vraj tú zajakavosť môže zhoršovať."


... ja, ruka pred ústa, grimasy zreteľného charakteru, krútim hlavou, zas to ádéhádé ... pozerám na toho perfektného chalana, ktorý mi pred chvíľou rukou natlačil hlavu do papierovej tašky s jeho obľúbenou polievkou Pho so slovom ovoňaj. Pozerám na jeho matku, zvedavá žena s iskrami v očiach, ktorá pohybom tela kopírovala každý ten môj. Do toho prišiel manžel - introvertné "čau", hory v srdci, v očiach aj podpísané slnkom zaliate na farbe jeho kože. Hlavou mi ide veta Gabora Matého, ktorý polemizuje nad absolútnou nevhodnosťou nastavenia či už školského systému alebo spoločnosti predovšetkým pre malých chalanov. Nejak tak sa pýtam samej seba, ako to mal môj otec, ktorý keď reflektuje svoje detstvo, vždy ho spája s pojmami ako "blázon", "ani doma som nebol", "furt sme behali", "moja mama skoro nevedela kde som bol", "keby mohli ma hádam radšej priviažu - neobsedel som". Mal ADHD? Alebo bol proste "len chalan"? Kam vedie to, že naše testy sú čoraz špecifickejšie a citlivejšie na záchyt "poruchy"? Nie je toto - v rámci tej duality - opačná strana spektra? Že kedysi deti so skutočnými ťažkosťami boli označované za hlúpe (čo je príšerné a je mi ľúto že sa o týchto veciach nevedelo skôr), ale teraz nám stačí zopár omylov v čítaní, pár vyhnutí sa očnému kontaktu, hopkajúca noha pod stolom a máme dyslektikov, autistov, ADHĎakov na každý prst 10? Nejdeme trochu ... z extrému do extrému? Vrátila som si hlavu do prítomnosti a dochádza mi fakt, že chlapča za tú dobu, čo sme tam spolu sedeli pri haluškách, nemal ani jednu neplynulosť. Ja som z toho už blázen. Z vlastného odboru.


Matka: "Ale tak vieš - to ho mám 5 ročného posadiť na zadok za stôl a nútiť ho? Nespôsobím potom to, že bude tieto aktivity nenávidieť?"

Ja: "Prepáč, toto bude odomňa neprofesionálne, ale mne to príde celé akési scestné. Nemôžem si pomôcť, ale ja vidím normálneho chalana, ktorý sa potrebuje pozdraviť tete v každom stánku a preskúmať každú jednu ponuku zmrzliny a jedál v okolí. K zajakavosti sa vyjadrovať nejdem - to je komplikovanejšie ako sa zdá, ale s hyperaktivitou akosi nesúhlasím. Nemôžeme zaškatulkovať každé dieťa ktoré nevydrží 45 minút sedieť. Kedy naposledy som sedela trištvrtehodinu ja? A sústredene? V bežnom rozhovore s dospelým človekom po približne 15-20 minútach vidíš, že ho strácaš. Doslova. Čo chceme od 5 ročných detí s neustále a prudko sa vyvíjajúcim mozgom?"



Ako logopéd - existenciu žiadnej poruchy nepopieram. Ale chápem čo znamená definícia "inak funguje mozog" verzus "inak vyzerá mozog" a tak k tomu aj pristupujem. Po cievnej príhode je jasné, že to čo odumrelo už nespojazdním a mozog funguje inak, často obmedzene, kľudne aj skoro vôbec - v konečnom štádiu ten mozog ozaj inak vyzerá. Ale v prípade vývinu je to veľmi veľa vecí ktoré nevieme, nechápeme a aj to čo sa popisuje ako dokázané je na druhej strane sveta vyvrátené alebo spochybnené alebo aspoň popísané ako "potrebné doskúmať" či "multifaktoriálne". Preto k detským diagnózam pristupujem s extrémnou opatrnosťou a pokorou a kým môžem, len opíšem čo vidím. Sú deti s ťažkými problémami a s veľkými nepopierateľnými diagnózami, sú deti, ktorých fungovanie mozgu absolútne znemožňuje ich bežné fungovanie a tam treba pomenovať veci správym slovom a zahájiť / nájsť pomoc na viacerých poliach. Ale čo tie "druhé"? A kde je hranica? To sú otázky ktoré (si) sama kladiem, ja na ne nemám odpoveď. Ale ani sa netvárim, že úplne súhlasím s tým, kde naše odbory a medicína smerujú. Jednoducho - diagnostikujú sa aj skutočné "diverzity". Slabé stránky sa uzatvárajú ako diagnózy a nie ako slabé stránky čo nás vedie k tomu, že zase z opačného spektra dávame medailu aj poslednému, lebo sa bojíme nepochváliť za priemernosť.



 

Zdravý rozum v logopédii. Pre mňa je to schopnosť logopéda nepozerať na všetko len logopedicky a nevidieť za každým symptómom poruchu. Je to o tom pozrieť sa na možnú diagnózu, ktorá je nesená človekom. Diagnóza sama o sebe neexistuje, tá nadobúda svoju hmotu až vtedy, keď ju "dostane" nejaký človek, ale v tom momente je to vždy o kombinácii diagnózy a človeka. Preto je to také fascinujúce - definícia diagnózy je len jedna, je štandardizovaná, ale na každom sa prejaví prakticky inak. No a v neposlednom rade, je to o tom, že na niektoré veci neradno siahať a bolo by fajn ich nechať tak ako boli roky rokúce a niektoré veci sa skutočne vyvíjajú a menia. Zdravý rozum treba použiť v momente, kde sa rozhoduje že odkiaľ pokiaľ.


V našom odbore je to nakoniec často aj o tom, s kým sa bavíte, k čomu z toho odborného sa prikláňa a akú má on sám osobnosť, takže k čomu vás bude viesť. Máme štandartné postupy, ktorých sa aj ja držím a vždy boli, sú aj budú jadrom mojich terapii, pretože to je tá profesionálna časť. Ale poznáte to. Prirovnám vám to k vareniu. Spravíte úplne parádne jedlo a nedochutíte ho. To samotné jedlo sú samotné štandartné postupy, guideliny a evidence-based metódy. Koreniny a dochutenie je to jedinečné, s čím príde každý odborník vo svojom odbore, ako mix toho k čomu sa odborne vnútorne sám prikláňa a jeho osobnosti. Je to taká ... samotná esencia tých stretnutí a je to niečo, čo niekedy vedie ľudí aj k zmene odborníka. A to treba chápať, je to v poriadku. Všetci či chceme alebo nechceme - vyberáme práve podľa tej esencie.

Napríklad. Ja som skoro každému dieťaťu okrem echt logopédie "ordinovala" pohyb a prírodu. Iný logopéd tomu istému dieťaťu dal grafomotoriku, kreslenie a čítanie. A TO je ten osobný prídavok, tá korenina. Jeho esencia. Pre mňa švihadlo, skákanie škôlky, preliezky, dobré vyčvachtanie v potoku v prírode, dobrá dávka športu, neprestimulovanie dieťaťa obchodnými centrami, viac kvalitných hračiek a menej prebytku, dobré percento nudy a kopania do kamienkov a práca s emocionálnou inteligenciou a mindfulness už od detstva (pre mňa formou jogy) bolo vždy "mimochodom odporúčanie". Zároveň povedať rodičovi, že sa má pre svoje dieťa obetovať tiež nebol nikdy môj štýl. Aj rodič často potrebuje pomoc s tým, ako pomáha. Nie je to také jednoduché, že "si rodič, tak sa automaticky staraj, automaticky si to uži a všetko ber tak, že to tak má byť." Aj absolútne najviac milujúci rodič môže cítiť záchvevy (alebo celé zálievky) pochybností, odporu, viny, nechute a vyčerpania - nič z toho nie je znakom zlého rodiča, len toho, že aj on je len človek.


273 zobrazení

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše
bottom of page